ČLOVEK, KTORÝ SA HRAL NA BOHA

            Pred mnohými rokmi (v roku 1932) bol v kinách premietaný film s názvom Človek, ktorý sa hral na Boha (The Man Who Playd God). Bol o istom bohatom a talentovanom hudobníkovi, ktorý uprostred svojej kariéry začal strácať sluch. Bol z toho – pochopiteľne – frustrovaný a postupne zanevrel na život, na ľudí, na Boha. Stal sa z neho zatrpknutý a cynický človek. Nasťahoval sa do podkrovia istého domu, kde chcel v trpkosti dožiť svoj život.
            Z okna toho domu, keďže nemal celé dni čo robiť, dlhé hodiny pozoroval ľudí, ktorí prechádzali neďalekým parkom. Aby ich lepšie videl, zaobstaral si ďalekohľad. Zvlášť sa zameriaval na ich pery a snažil sa z nich uhádnuť, čo títo ľudia hovoria. Stalo sa to jeho záľubou.
            Raz sa zameral na pery istého mladíka. Zistil, že sa modlí. Snažil sa z perí vyčítať, o čo presne Boha prosí. Keď to zistil, rýchlo poslal svojho sluhu, aby mladíkovi tú vec, o ktorú Boha prosil, dal. Inokedy sa zameral na dve ženy, ktoré spolu kráčali - kde jedna hovorila a druhá ju počúvala. Z perí tej, ktorá hovorila, vyčítal, že strašne túži po istej veci, ale ako hovorila - je to pre ňu vec nedosiahnuteľná. A znova, keďže on tú vec mal, žene ju poslal a jej túžbu splnil.
            Toto sa mu darilo čím ďalej tým viac a on sa na tom dobre zabával. A nielen to; začal sa dokonca s pohŕdaním pozerať hore do nebies a vysmievať sa Bohu - že nie Boh, ale on pomáha ľuďom v ich potrebách.
            Čas utekal a ten muž sa aj naďalej hral „na Boha“. Stalo sa však čosi zvláštne. Myslel si, že v Boha už neverí, a predsa vnímal, že Ho našiel. Cez to, čo robil. Tým, že sa snažil ľuďom nezištne pomáhať a plniť ich túžby, cez dobrotu svojho srdca.
            A to môže byť povzbudením aj pre nás – pripravovať pôdu nášho srdca pre stretnutie s Bohom tak, že budeme v rutine a maličkostiach každodenného života hľadať príležitosti pre konanie dobra.